Exprezident Kiska na poslednej rozlúčke s otcom odhalil aj slová, ktoré mu v liste pred smrťou zanechal

Poprad sa vo štvrtok popoludní zahalil do smútku. Exprezident Andrej Kiska sa lúčil so svojím otcom, Andrejom Kiskom starším (†90). Pohreb bol plný emócií, spomienok a jedného silného momentu, ktorý dojal celé Slovensko. Otec zanechal synovi list – ten si mal prečítať až po jeho odchode z tohto sveta. V dome smútku v Poprade-Veľkej sa zhromaždila celá Kiskova rodina.

Exprezident Kiska sa lúči s otcom, dnes mu dá zbohom v Poprade, po smrti si konečne prečítal aj jeho list

Prihovor exprezidenta však rozčeril emócie každého prítomného. Zalistoval v liste, ktorý mu zanechal otec, a jeho slová sa niesli priestorom s mrazivou úprimnosťou, píše Pluska.

„Dnes sme sa zišli, aby sme sa rozlúčili s človekom, ktorého život bol tichým, no hlbokým svedectvom o sile lásky, viery a odvahy… Nič, nič na tomto svete sa nestratí. Nič nevzniká a nič nezaniká. Len hmota sa premieňa na energiu a energia späť na hmotu a že aj smrť je len súčasťou tejto premeny. A človek, ak žil s láskou, zostáva a mení sa na silu, ktorá je tu s nami,“ povedal Kiska vo svojom dojímavom príhovore.

V príhovore odhalil aj viac. Otec spomínal na svoje šťastné, ale skromné detstvo v Jezersku. Zomrel mu otec, keď bol ešte chlapec, a cítil smútok, že sa mu nemohol odvďačiť za jeho námahu. Ako 16-ročného ho chceli prinútiť spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou.

„Len preto, lebo si dovolil snívať o slobode, o viere. A že si dovolil napísať, že Boh raz zmení tento svet,“ čítal Kiska.

Ťažký život za železnou oponou. Životom sa predieral, ako

Po odmietnutí ho vyhodili zo všetkých stredných škôl, no nevzdal sa. Robil baníka, kým mu režim nakoniec dovolil študovať a stať sa učiteľom.

„Ticho, ale s veľkou silou, vychoval generácie mladých ľudí... Otec vždy bol v hĺbke svojej duše silno veriaci. Ale žil v dobe, keď sa viera trestala, čo sám zažil.“

Ako pedagóg a funkcionár musel svoju vieru skrývať, aby chránil rodinu:

„Stál pred najťažšou otázkou rodiča: Budem verejne hájiť svoju vieru? Alebo ochránim svoje deti a dám im možnosť vzdelania a lepšej budúcnosti? Vybral si nás. A za túto obeť, pre neho osobne veľmi ťažkú, my nikdy neprestaneme byť vďační.“

Neskôr sa Kiska starší venoval svojej vášni – rodine, histórii a rodokmeňom. Písal o domoch v rodnom Jezersku, púšťal si staré platne a spomínal na časy, keď bola rodina spolu. Miestom, kde sa cítil najviac doma, bola ich chata v Štôle, ktorú pomenovali symbolicky: MAJAK – Mária, Andrej, Jaro, Andrej Kiskovci.

„Skratka, ktorú vytvoril z našich mien… Chatu nazýval svojím domovom. Stala sa pre neho útočiskom, oddychom a balzamom na všetky problémy tohto sveta.“

Zároveň ho však trápili pomery po revolúcii – nespravodlivosť, rozkrádanie a to, ako sa schopní ľudia ocitli mimo diania.

Jeho posledné slová v liste synovi? Tie prehovoria ku každému:

„Považoval som sa za najšťastnejšieho otca, dedka a pradedka v celom známom i mne neznámom svete. Pán mi daroval nielen vás, synovia moji! Ale tiež všetky vnúčatá a pravnúčatá, bez rozdielu mnou milovaných. A blažený pocit ich veľkej náklonnosti ku mne.“

Na záver príhovoru Kiska vrátil všetko späť – do detstva. Do tých najjednoduchších, ale najcennejších chvíľ. „Vždy, keď sa u nás doma zamračilo, si zavelil: Choďte sa hrať! A my sme s Jarom vypadli a vrátili sa, keď už bolo slniečko na oblohe.“