VIDEO: Kežmarčania spomínajú na závod Tatraľan, po kedysi slávnej fabrike zostali len handry a horká pachuť

Bývalá pýcha mesta, dnes už len tieň zašlej slávy. Mechanická pradiareň a tkáčovňa ľanu, ktorá bola v roku 1860 založená ako prvá ľanárska továreň v celom Uhorsku, prešla za viac než 160 rokov búrlivou cestou – od rozkvetu cez krach až po presun výroby do zahraničia. Prvou krízou si prešla ešte vo vojnovom období, postupne chátrala a zažila aj nový rozkvet, všetko sa však pokazilo na prelome tisícročí.

V roku 2001 išla spoločnosť Tatraľan, a. s., do konkurzu. Po ňom sa zmenil majiteľ a spoločnosť dostala nový názov – Texilan, s. r. o., Kežmarok.

K ďalšej zmene vlastníka prišlo už o tri roky neskôr, v roku 2004, keď firmu odkúpila česká spoločnosť Svitap J.H.J., s. r. o., Svitavy. Od tej chvíle sa Tatraľan stal jej dcérskou spoločnosťou. O rok nato sa vrátil k svojmu pôvodnému názvu.

Aj keď sa výroba z Kežmarku vytratila, značka Tatraľan žije ďalej. Spoločnosť je dodnes známa ako tradičný výrobca bavlnených, ľanových, poloľanových a zmesových tkanín. V súčasnosti zabezpečuje produkciu prostredníctvom materskej firmy v Česku a ponúka sortiment od bytového textilu (uteráky, utierky, posteľná bielizeň, obrusy), cez technické textílie (maliarske plátno, režné plátna, rukavicovina), až po špeciálne tkaniny pre potreby ozbrojených zložiek SR – ministerstva obrany, vnútra aj financií.

Kežmarčania spomínajú na niekdajšiu slávu fabriky

Napriek tomu spomienky Kežmarčanov na časy najväčšej slávy fabriky zostávajú silné. A často aj poriadne emotívne. „A bola to kvalita, dodnes mám a používam posteľné prádlo, utierky, a nemenila by som…“ napísala Veronika.

Stanislav dodáva: „Utierky, ručníky používame dodnes: pestoval sa ľan, spracovával všetko na Slovensku a pre nás aj na vývoz, ľudia mali prácu aj keď ťažkú. Dnes si radšej dovezieme, veď načo domáca výroba – sme len montážna dielňa západu a aj tá len zdá sa dočasne.“

A najviac horkosti cítiť z komentára Viery: „Roky rokúce dávala táto fabrika prácu a zničili ju len preto, aby sme mohli dovážať nekvalitné a umelé tkaniny na náš trh. Všetko, čo nás živilo, zničili a ešte aj ničia.“

Z kedysi hrdého podniku dnes zostal len názov, pár metrov plátna a spomienky, ktoré v Kežmarku pretrvávajú ako tkané vlákna minulosti.