Humenčan Štefan neplánovane prebicykloval 9 krajín a skoro 4-tisíc kilometrov. Tvrdí, že to je len začiatok

Štefan Suvák má 36 rokov a pochádza z Humenného. Dlhé roky pracoval v zahraničí a taktiež na Slovensku ako kuchár a neskôr sa začal venovať rôznym športom. Minulý rok v apríli sa rozhodol plniť si sny a skončil v práci. Ako sám tvrdí, aktuálne si žije svoj sen. 

Toto leto sa mu podaril nezvyčajný úspech, za 31 dní prebicykloval deväť krajín. Počas tohto aktívneho výletu prešiel až 3 900 kilometrov, prekonal 26-tisíc výškových metrov. O tom, ako došlo k tomuto zaujímavému cyklovýletu a čo ho k tomu viedlo, prezradil pre Prešovak.sk.

Štefan začal s cyklistikou pred desiatimi rokmi ako 26-ročný. V tom čase si kúpil svoj prvý horský bicykel. „Bolo to príjemné spoznávanie okolia, dovtedy som ani nevedel, kde je Sninský kameň. Vďaka bicyklu som začal spoznávať okolité krásy,“ spomína na začiatky.

Už aj pred bicyklovaním sa venoval cvičeniu a rôznym športom, no ako sám uznal, nikdy to nebolo vo vonkajšom prostredí, to ho donútil až bicykel. Krátko po cyklistike sa začal venovať aj behu a priznáva, že beh odjakživa od srdca neznášal. Ľudia sa však menia a beh tvorí aktuálne veľkú časť Štefanovho života. 

„Aktuálne behám aj ultramaratóny, zabehol som napríklad Hriňovskú stovku, behal som aj v Maďarsku, v Poloninách som mal aj svoje projekty,“ uvádza zanietený športovec Štefan. Postupne sa za roky dostal až do tohto bodu, keď prebicykloval skoro 4-tisíc kilometrov. 

Rozhodnutie bolo impulzívne

Ako uviedol, takýto projekt mal už dlho v hlave, chcel prejsť čo najviac kilometrov vlastnou silou. Minulý rok si niečo podobné odskúšal, kedy prešiel z Humenného na Helský polostrov. Tisíc kilometrov zdolal za štyri dni. „Bola to prvá skúška a zapáčilo sa mi to. Je to super, komunikujete s ľuďmi, prechádzate cez dedinky.“

„Na Balkán som sa teraz rozhodol ísť preto, že ho mám celkom rád, ale nikdy som nebol v Albánsku. Do toho prišla kamoška, ktorá sa ma pýtala, či s nimi nechcem ísť na dovolenku do Albánska do mesta Drač. Mne sa nechcelo ísť na týždeň oddychovať, nie som plážový typ. Tak sme sa dohodli, že za nimi prídem, bolo to nejakých 1 700 kilometrov.“

Galéria: 17 fotiek

Štefan si povedal, že trasu by mohol dať za desať dní a z Humenného vyrazil tak, aby sa v meste Drač s kamarátkou stretli. Vtipne však dopĺňa, že sa s ňou nakoniec ani nestretol, pretože ona sa s rodinou rozhodla pokračovať do vzdialenejšieho mesta. Po ceste ho však stretlo mnoho zážitkov, na ktoré len tak nezabudne. 

Na cestu sa vydal 3. júla a šiel s Humenného do Lučenca, čo je približne 230 kilometrov. Ako uvádza, počas cesty bolo veľmi horúco a okrem toho ho bodla včela. „Veľmi mi opuchla ruka, to som aj musel riešiť tri dni v Bratislave.“

Z Lučenca teda smeroval do Bratislavy, prekonal vzdialenosť približne 250 kilometrov, rovnako spomína na veľké horúčavy, ktoré ho nakoniec sprevádzali počas celého výletu. Ani jeden deň na bicykli ho totiž nepostihol dážď či zlé počasie.

Odbehol v ponožkách

„Z Bratislavy som šiel na juhozápad cez Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko, smerom na Záhreb a zo Záhrebu do Plitvíc. Tam som si po piatich dňoch spravil prestávku na dva dni, mal som problémy s odreninami, musel som si to liečiť.“

Na druhý deň však odreniny potrápil a aj tak odbehol najdlhší okruh v Plitviciach. Okrem toho so sebou nemal topánky, na bicykli využíval tretry, no na tento beh využil Skinnersy, teda ponožky s pevnejšou podrážkou. Ako priznáva, ľudia v Plitviciach na neho divne pozerali, no veľmi to neriešil. 

Z Plitvíc sa vybral do Splitu, čo je približne 230 kilometrov a na tento úsek spomína ako na najťažší, čo sa týka vysokých teplôt. Pre únavu bol v Splite o jeden deň dlhšie a prešiel 70 kilometrov na neďalekú Makarsku, kde sa mal stretnúť s kamarátom. Tam zostal dva dni, aby načerpal sily a preliečil si spomínané odreniny. 

„Z Makarskej som šiel smerom do Dubrovníka (150 kilometrov), kde som si objednal ubytovanie. V starom meste som však zistil, že je tam zákaz ísť s bicyklom. Tlačil som ho cez úzke uličky, niesol po schodoch. Keďže aj s vecami mal vyše 30 kilogramov, musel som si postupne nosiť každých 10 metrov najskôr veci a potom bicykel. Tak som pokračoval až k svojmu ubytovaniu.“

Galéria: 17 fotiek

Nakoniec sa vybral na Čiernu horu, na toto miesto spomína ako najhoršie čo sa dopravy týka. Odtiaľ prešiel kúsok cez Srbsko a dostal sa do Baru, to bolo približne 170 kilometrov, a pokračoval do spomínaného mesta Drač, približne 150 kilometrov.

Štefan každý deň vstával skoro ráno, najneskôr o šiestej. Pre veľké horúčavy niekedy vstával aj o tretej alebo štvrtej ráno, aby sa zbytočne pre vysoké teploty nevyčerpal. „Nechcelo sa mi a nebolo to ľahké vstávanie. No malo to čaro, videl som východ slnka. Do deviatej sa dalo urobiť 100 kilometrov a nebolo až tak horúco. Pil som 14 litrov vody denne a všetko som vypotil.“

Okrem toho stále po príchode na ubytovanie šiel hneď do obchodu a kúpil si jedlo na ďalší deň – raňajky a tekutiny. Nechýbali ani snacky, ktoré jedol počas dňa na bicykli, aby sa nezastavoval v reštauráciách.

Cestu plánoval v daný deň

Štefan nemal cestu nijako naplánovanú, postupne sa rozhodoval, akou trasou sa do Draču dostane. „Proste som šiel, nevedel som, kde budem spať. Väčšinou som ubytovanie riešil hodinu pred ubytovaním. V ten deň som plánoval, do akého mesta pôjdem ďalej.“

Nijako ho netlačil čas, keďže minulý rok v apríli skončil v práci a povedal si, že chce žiť svoj sen. „Už rok a niečo si plním svoje sny. Vedel som, že chcem byť doma do augusta, mám ďalšie športové akcie, na ktoré idem, musím na nich trénovať.“

Domov sa chcel vrátiť inou trasou 

Z cieľovej destinácie sa chcel vrátiť rozdielnou trasou, ako sa tam dostal, a preto plánoval ísť cez Bosnu a Hercegovinu. V tom ho však zastavil náhodný cyklista, ktorý povedal, že práve odtiaľ pochádza a odporučil mu, aby využil inú trasu.

„Povedal mi, aby som tam nešiel, lebo tam nie sú žiadne cyklotrasy. Okrem toho mi ukazoval zranenie, ktoré mu tam spôsobilo vozidlo, keď šiel bicyklom po ceste. Tou istou trasou som nechcel ísť a hľadal som aké sú možnosti. Zistil som,  že trajekt ide do talianskej Ancony, tak som tam šiel a potiahol som to naspäť – Taliansko, Slovinsko, Rakúsko a naspäť Slovensko. Nevedel som, že takto pôjdem, bolo to spontánne.“

Najčarovnejšia krajina

Štefan považuje za najčarovnejšiu krajinu jeho výletu Slovinsko. Vzhľadom na vysoké teploty, ktoré ho celý výlet sprevádzali, sa mu páčilo chladnejšie podnebie, nádherná príroda, cyklochodníky a taktiež milí ľudia, ktorých tam stretol. 

„V jednej slovinskej dedine som jedol najlepšiu pizzu, ani v Taliansku som takú nejedol. Šokovalo ma aj to, aká je tá krajina čistá, koľko cyklochodníkov tam majú a ako vodiči rešpektujú cyklistov,“ spomína cyklista Štefan. V Ľubľane sa rozhodol zostať ešte jeden deň hlavne preto, že mu učarovala a chcel ju lepšie preskúmať.

„Keď som prišiel do Ľubľany, stál som na semafore, pozrel na mňa chlap, ktorý bol tiež na bicykli. Kývli sme si hlavou a z vrecka vytiahol pivo a podal mi ho. Najskôr som ho odmietal a on mi povedal, že ho potrebujem. Z druhého vrecka vytiahol ďalšie pivo iba aby mi ukázal, že má aj pre seba. Chvíľu sme sa rozprávali a medzi rečou mi povedal, že tiež niekedy bicykloval. No povedal to tak, ako keby bicykloval len rekreačne. Nakoniec z neho vypadlo, že je majster Slovinska v cestnej cyklistike za rok 2000.“

Galéria: 17 fotiek

Po príchode domov

Po príchode do Humenného urobil Štefan hneď jednu vec. Ako s úsmevom priznáva, hneď po príchode domov položil zadné koleso bicykla na váhu, a to aby vedel, koľko vážil. „Mal 32 kilogramov. Bol veľmi ťažký a pred odchodom som ho nevážil, tak ma to zaujímalo.“ Štefana sme sa pýtali aj na to, či plánuje aj ďalšie podobné akcie.

„Asi áno, toto je len začiatok niečoho väčšieho. Chcel by som ísť na bicykli do Nepálu, bez bicykla som tam bol už dvakrát. Z Humenného do Káthmandu je to 8 600 kilometrov, to by už bolo na dlhšie a keď niečo také budem robiť, bude to pre nejakú charitatívnu vec. Sú to vízie v mojej hlave, ktoré sa možno podaria, no možno nie. Keby človek nemal žiadne sny, tak sa mu to ani nemôže splniť, nie?“