Lucia Janičová o Evereste: Ťažké bolo čeliť smrti pri Hillaryho výšvihu. Obraz mŕtveho horolezca stále spracovávam

Prešovčanke Lucii Janičovej sa 12. mája podarilo niečo výnimočné. Ako prvá Slovenka vystúpila na Mount Everest. Najvyšší vrch sveta, ktorý leží v Himalájach, sa jej podarilo dosiahnuť s podporou kyslíka z nepálskej strany južnou trasou. V tejto výzve ju podporila aj Slovenská sporiteľňa, ktorá výpravu zafinancovala. Jej výstup má aj hlbší a symbolický význam. 

Výstupom chce pomôcť jednorodičom zvládnuť ich každodenné Everesty. „Starať sa o deti a domácnosť, riešiť zamestnanie, nebodaj kariéru, je pre jednorodičov rovnako náročné ako zdolať najvyšší vrch sveta. Nie raz, ale každý deň v roku,“ uvádzajú zakladatelia Lucia Janičová a Nadácia Slovenskej sporiteľne pri zbierke. Prečítajte si zaujímavý rozhovor s Luciou Janičovou, prvou Slovenkou na Mount Evereste.

Ako dlho sa venujete horolezectvu?

Naozaj som začala liezť asi pred ôsmimi rokmi, keď sa ma kamarát opýtal, či chcem ísť liezť. Vtedy som o lezení nič nevedela. Ale rada skúšam nové veci. Vzal ma na útes pri mori. Myslela som si, že to nezvládnem. Ale pocit, keď som útes vyliezla, bol neskutočný. Potom som rok čakala na ďalšiu príležitosť. Keď sa mi náhodou posťažovala známa, že musí ísť liezť na lezeckú stenu so svojím 13-ročným synom, ponúkla som sa jej, že ho zoberiem. Takže som začala liezť s ním a postupne začala spoznávať nových lezcov.

Na aké vrcholy (samozrejme, okrem Everestu) ste vystúpili?

V rámci prípravy na Everest som koncom vlaňajška vyšla na Aconcaguu, ktorá meria takmer 7-tisíc metrov. Ešte predtým som s kamarátom zdolala Mont Blanc a absolvovala expedíciu na Mera Peak. Výstup aspoň na jednu minimálne 6,5-tisícovku až sedemtisícovku je jednou z podmienok, aby človek mohol skúsiť výstup na Everest. Taktiež som napríklad prespala tri noci na škótskom Cuilin Ridge.

Ide o 12 kilometrov nepretržitého šplhania, väčšinou po úzkom hrebeni s potrebou sústredenia sa na každom kroku. Tu som stála na vrchole 11 hôr. Ľudia si myslia, že výstup na Mont Blanc je jednoduchší ako na Mera Peak, lebo je nižší. Ale nie je to tak vždy. Bolo veľmi horúco. Na úseku, ktorý sa nazýva kuloár smrti, padali celý čas veľké skaly.

Tu som mohla zužitkovať aj svoje vedecké skúsenosti. Našla som si článok o meraní rizika pádu skál, ktorý nám veľmi pomohol týmto úsekom prejsť. Najstrmšia časť vrcholu bola celá zľadovatelá. Na druhej strane tieto nie optimálne podmienky nám to poskytli výhodu vychutnať si vrchol bez spoločnosti ďalších horolezcov. Ak mám po výstupe ešte dosť síl, oslávim ho mojím obľúbeným tancom v štýle techno. To sa mi podarilo aj na vrchole Aconcaguy.

Vzhľadom na to, že máte dcéru, čo samozrejme nie je žiadna stopka, no ľudia na to môžu reagovať rôzne, ako vnímalo vaše okolie výstup? 

Keď som sa o tom začala rozprávať s ľuďmi z môjho okolia, tí ma v tejto myšlienke veľmi podporili. Sestra mi povedala: „Život ťa pripravil na ťažké veci, dokážeš ich prekonať. Takže, ak si mám predstaviť niekoho, kto by to mal zvládnuť, si to ty.“

Mamkina reakcia na to, že by som chcela vyliezt na Everest, bola „Ta co si, šalena? To už neznaš co lepši vymyšlec?“ No aj tá ma nakoniec podporila. Dokonca sa starala o Adélku celé dva mesiace. Ale najkrajšia bola reakcia mojej 9-ročnej dcéry Adélky.

Išla som na to veľmi opatrne… Začala som s tým, že ešte žiadna Slovenka tam nevystúpila. A ona mi rovno povedala, že by som ja mohla byť tá prvá. Ale dodala, že nesmiem zomrieť. Je na mňa veľmi hrdá už len preto, že som išla niečo také skúsiť. Po návrate ma privítala slovami: „Ja som vedela, že to dokážeš“. Som veľmi hrdá na Adélku, ako to výborne zvládla.

Vedeli by ste opísať celý proces výstupu? (mimo prípravy) 

Prvá časť – zo základného tábora do tábora 1, trvala s filmovaním 6 hodín. Najťažší je prechod cez ľadopád Khumbu, do tábora 2 nám to trvalo asi 2,5 hodiny. Mala som skvelého šerpu, ktorý zo mňa vytiahol všetko, aj rýchlosť. V dvojke sme prespali a potom sme šli do trojky, to bolo asi 6 až 7 hodín. Tak sme prespali v treťom tábore a do štvrtého nám to trvalo ďalších približne 7 hodín, kde sme si oddýchli len pár hodín.

Zo štvorky na samotný vrchol sme vyrazili 11. mája o 22:30 hod. Na vrchol sme prišli 12. mája o 7:25 hod. miestneho času. Na samotnom vrchole sme strávili krátkych 5 až 10 minút. Mali sme naozaj zlé počasie. Počas samotného summit push sa nám na poslednú chvíľu zmenilo počasie.

Vietor dorážal rýchlosťou 40 až 50 kilometrov za hodinu. Do tvárí nám metal sneh. Podmienky na výstup boli naozaj ťažké. Pri Hillaryho výšvihu som sa spýtala môjho šerpu Rinjina, či je rozumné pokračovať ďalej. Uistil ma, že to zvládneme. Naspäť sme postupne zostupovali do druhého tábora, kde sme prespali. Ďalší deň sme zišli do základného tábora.

Keďže veľa ľudí sa tam nikdy nedostane a nevie si predstaviť, ako to vyzerá v base campoch, vedeli by ste to opísať? Aká nálada tam panuje?

Ľudia to zvyknú opisovať ako také mestečko. Počas sezóny tam môže byť cez tisíc ľudí, ale tí sa v čase aj prestriedavajú. Jednotlivé expedičné agentúry a tímy majú vyárendovanú svoju časť, kde majú postavené stany. Takže sa expedície medzi sebou veľmi nemiešajú.

Za našu agentúru môžem povedať, že každý horolezec mal vlastný stan, mali sme spoločný stan na raňajky a obedy a ďalší stan na spoločné stretávanie sa pri káve. V inom stane bola aj sprcha. Respektíve skôr taký balón napojený na sprchovú hadicu, ktorý naplnili horúcou vodou. V base campe som zažila kopec srandy a po rotáciách pozorovala často vyčerpaných a chorých, no odhodlaných a úžasných ľudí. Striedal sa tam horský pokoj s ľudským smiechom, ale aj ťažkými momentmi.

Čo nesmelo chýbať vo vašej výbave? 

Pomády na tvár a pery, ktoré som si sama vyrábala. Viac párov rukavíc, keďže som už raz mala omrzliny a vedela som, že si nikdy, ani na chvíľu, nemôžem nechať mokré rukavice na rukách. Fotka dcéry, náhrdelníky aj vlajka.

Mali ste so sebou nejaký talizman?  

Mala som so sebou náhrdelník od mojej Adélky, druhý od Paula, môjho partnera, medailónik od mamky, náhrdelník z nepálskeho tyrkysu od Diny Štěrbovej, horolezkyne, ktorá sa ako prvá žena z Československa pokúsila vyliezť na Mt. Everest. A ešte pero z husy od Slovenskej sporiteľne, ktorá je exkluzívnym partnerom mojej výpravy.

Koľko ľudí bolo vo vašom tíme?

Môj tím som bola ja a môj šerpa Rinjin Bothe. On bol so mnou od základného tábora pri aklimatizáciách, aj pri samotnom výstupe až na vrchol Everestu. My sme boli súčasťou celého expedičného tímu, ktorý tvorili manažéri, fixný lanový tím, ľadovcoví lekári, kuchári, asistenti sherpovia na hore a v base campe lekár, vodcovia na treku, nosiči a podobne.

Čo vás najviac prekvapilo na výstupe?

Prekvapila ma asi strmosť stien a niektoré úseky, ktoré boli viac kamenisté a bez dobrých úchytov, ako som čakala. Ale našťastie, nič nad mieru mojich skúseností. Taktiež som neočakávala, že naozaj zazriem odpočívajúce telá dvoch nebohých.

Keďže najkrajší okamih bol určite samotný vrchol, vedeli by ste povedať aj ten najhorší? 

Ťažké bolo, práve pri Hillaryho výšvihu, čeliť smrti. To miesto bolo nezasnežené, krok bolo potrebné urobiť po zľadovatelej skale. Musela som si veľmi dobre rozmyslieť, kam položím nohu. A pri tom sa mi stalo, že som sa pozrela pod seba a zbadala som mŕtveho horolezca ako „pokojne hľadí“ na nebo. Toto je niečo, čo v sebe stale spracovávam.

Z videí a fotografií môže mnohých šokovať neporiadok, ktorý sa na Evereste nachádza. Čakali ste to alebo vás to prekvapilo?

Základný tábor nebol extrémne znečistený. Je to veľmi regulované... V base campe sú policajti a majú tam kontrolu. Napríklad aj toalety sa zbierali a vynášali preč z hory. Osobne som vnímala mikroplasty. Dobrovoľne som sa aj zúčastnila projektu cleanup. Sústredila som sa práve na zbieranie mikroplastov. V prvom a treťom tábore to bolo buď zasnežené, alebo tam naozaj nie je žiaden problém, pretože tam nebolo čo zbierať. V dvojke to je horšie.

Odtiaľ sa však ešte dá vyvážať odpad helikoptérou. Problém je až v štvorke. Tá je problematická. Sú tam stany a rôzne veci, čo ľudia za sebou zanechali. Odpad je často primrznutý a je ho náročné vôbec pozbierať. Podľa môjho názoru, to chce odhodlaný tím. Nepálska vláda už trénuje ľudí, ktorí budú tento odpad odnášať s dronmi. Zatiaľ sú úspešní a verím, že projekt bude pokračovať. Vo všeobecnosti som vnímala, že ľudia vedeli o tom, že sa nemôže všetko vyhadzovať. Naozaj sa mi ale nepáči, ak niekto kvôli tomuto úseku nazýva Everest smetisko. Je to nádherná hora, s ťažko, ale verím, riešiteľným problémom.

Mali ste počas výstupu chvíle, v ktorých ste to chceli vzdať?

Už počas rotácie v prvom tábore, keď sa telo potrebovalo aklimatizovať, som v jeden, pre mňa nekonečný deň, po nočnom výstupe bojovala sama so sebou a s mojimi negatívnymi myšlienkami. Tie do mňa neustále dorážali.

Cítila som sa nesmierne unavená a musela som odbíjať negatívne myšlienky, ktoré mi hovorili, že to nezvládnem. Pri Hillaryho výšvihu som uvažovala, či sa kvôli počasiu nemáme otočiť ešte pred dosiahnutím vrcholu. Môj šerpa Rinjin ma ubezpečil, že to zvládnem a nevidela som, že by sa otáčali ostatní, skúsenejší horolezci, tak som si povedala, že je všetko tak, ako má byť. A že to zvládnem.

Celá expedícia bola naplánovaná na približne 60 dní. Aká bola reálna doba?

Vďaka tomu, že som šla na vrchol hneď po výprave šerpov, ktorí fixovali cestu, trvala celá expedícia asi o dva týždne kratšie, ako som očakávala. Som rada, že to takto vyšlo. V prvých dňoch po fixačnom tíme mohli ísť len tí fyzicky a technicky najzdatnejší. A vďaka tomu som si užila Everest bez davov.

V rozhovore pre TV JOJ ste uviedli, že Lenka Poláčková si vás na Instagrame zablokovala. Neviete, prečo mohol tento „konflikt“ začať? 

Pred výstupom na Everest som Lenke prostredníctvom osobnej správy na Instagrame zaželala veľa šťastia: „Ahoj Lenka, aj ku mne sa už dostala správa, že budeš na Evereste túto sezónu. Len by som ti rada napísala, že som užasnutá, že ideš bez kyslíka, to je za obrovský výkon. Určite si tie naše cesty pekne pretrpíme každá po svojom. No verím, že odmena bude nám obom stáť za to. Držím palce.“ Po výstupe som jej prostredníctvom médií pogratulovala k úspechu. Osobne sme sa nikdy nestretli.

Manžel Lenky Jan Poláček uverejnil fotografie a videá smerované Seven Summit Treks. Vy ste toto správanie odsúdili, boli ste svedkom udalostí, ktoré opisuje Jan?

Dozvedela som sa o tom z instagramového postu Jana Poláčka. Môžem len zopakovať, že takéto správanie v horách nemá miesto a tvrdo ho odsudzujem. Je mi to ľudsky ľúto a ako horolezkyňu ma mrzí vôbec počuť o niečom takomto. Bezpečnosť aj čisté životné prostredie nielen v horách považujem za prioritu, a preto som sa zúčastnila aj cleanup projektu, ktorý má za cieľ vyčistiť Everest od odpadu.  

Váš výstup má veľmi symbolický význam a okrem toho ste so Slovenskou sporiteľnou vytvorili zbierku pre jednorodičov. Ako je na tom aktuálne zbierka?

Zbierka stále beží a bola by som šťastná, keby sa podarilo vyzbierať čo najviac peňazí na sebarozvoj jednorodičov. Sama som sa ocitla v tejto situácii a viem, aké je to ťažké.

Chystáte sa pokračovať v ďalších projektoch, ktorými môžete podporiť jednorodičov?

Určite by som v tom rada pokračovala.

Máte po Evereste ďalší cieľ?

Rada by som sa vrátila do hôr. Hory som si zamilovala už pred rokmi a stali sa súčasťou môjho života. Dnes však neviem povedať s určitosťou, kam povedú moje ďalšie kroky. Určite sa chcem do osemtisícoviek vrátiť. Ktovie kam povedú moje ďalšie kroky. Možno to bude Koruna Zeme (7 Summits). Láka ma aj Antarktída, Vinson Masiff.